Kultová a najslávnejšia Brautiganova kniha. Čitateľ, strhnutý vírom udalostí v JaZMARE, kde má slnko každý deň inú farbu, je prizvaný k interpretácii všemožných hádaniek ukrytých v knihe. Sú to záhady naložené v extrakte z hravosti, krutosti a nehy. Sýty, až opojný text má svoj protiklad v brutalite deja.

Brautigan napísal tento svoj klenot v roku 1968 a až s odstupom času vidíme, ako vizionársky si pri tom počínal. Surreálny jazyk sveta z melónového cukru si pri preklade vyžaduje tvorivú hravosť a osobitú invenciu, čo sa geniálne podarilo Danielovi Hevierovi.

Kniha vychádza v mimoriadnom a na Slovensku nevídanom výtvarnom spracovaní Daniely Olejníkovej, kde nie len jednotlivé ilustrácie, ale každá strana knihy a každé jednotlivé slovo má atribút výtvarného diela. Brautiganov text tak nadobúda úplne nové, svieže a mimoriadne súčasné rozmery.

 Znova whisky

   doJED mohol mať podľa môjho odhadu okolo päťdesiatky, narodil sa vyrastal v jaZMARE. Pamätám si, že mu ako decko sedával na kolenách a počúval jeho príbehy. Vedel niektoré veľmi dobré, fakt... a Margaret tam bola pri nás.

   Potom sa zmenil k horšiemu. Odohralo sa to iba za niekoľko rokov. Privádzali ho do zúrivosti úplné maličkosti a vtedy odchádzal k pstružej liahni v jaZMARE.

   Začal tráviť veľa času v Zabudnutých dielach a keď sa Charley pýtal čo tam vlastne robí, doJED zakaždým povedal: „Ale, nič. Chcem byť iba sám.“

   „A keď tam kopeš, čo si zatiaľ našiel?“

   „Ale, nič,“ klamal doJED.

   Odcudzoval sa ľuďom a po čase sa aj jeho reč stala čudnou, prehĺtal hlásky a aj pohyby začínal mať trhavé, bol podráždený, väčšina nocí strávil pri pstružej liahni, len niekedy sa nahlas rozosmial a ten silný rehot, na ktorý sa premenil jeho smiech,  sa ozýval vo všetkých miestnostiach a chodbách, a otriasal samým srdcom jaZMARU; tým neopísateľným podliehaním premenlivosti, pre ktorú ho tak milujeme a ktorá nám tak robí dobre.